Domov nechodím často, jednak sú takmer všetci moji kamoši rozlezení kade tade po svete a na druhej strane Ružomberok možno ťažko považovať za mesto mnohých možností. Ale predsa len rodičom sa treba občas pripomenúť, nech vidia, že dcéra žije a netrpí hladom (asi preto, že si vždy do Nitry odnášam polovicu rodičovskej chladničky a babkine koláče).
A keď už som teda v svojej otčine, patrí sa zájsť aj na miesta, ktoré zohrali rolu pri mojom dospievaní. Kamoška Romana, ktorá natrvalo zakotvila v našom rodnom meste mi ochotne robí sparing partnera pri vymetaní všetkých dvoch barov, do ktorých chodia ľudia nad 20 a nemusíte sa báť, že pristúpite nejakého teenagera.
Neviem, či to tak funguje aj v iných mestách, ale u nás sú podniky ako stroj času. Nájdem tam všetkých ľudí, ktorých kedysi. Chlapov, ktorí ma balili ako naivnú sedemnástku a teraz sa mi prihovoria so slovami: „Ahoj, teba som tu ešte nevidel...", mladé baby, ktoré sedia pri dvoch deci sódy, ale keď sa nájde nejaký sponzor (na veku, váhe a počte vlasov nezáleží), plynule prejdú na najdrahšie miešané drinky a samozrejme dámy v rokoch, ktoré si myslia, že mladosť je večná a že bedrové nohavice sedia na každej postave.
DJ to, rovnako ako v mojich maturitných časoch roztáča na vlnách Gipsy kings, potom zákonite nasleduje Summer lovin a Darinka kričí z reprákov: „čo o mne vieš?" No aby som mu nekrivdila, tak po kole „klasiky" pustí aj nejaké aktuálne hitovice, pri ktorých my starší zlezieme z parketu a prepúšťame priestor mladším ročníkom. Jediné čo sa teda zmenilo za posledných pár rokov, sú ceny a mladučké čašníčky.
Pocity ostávajú a ja pri odchode viem, že prídem aj nabudúce...